Naozaj za všetko môžu rodičia (škola, polícia, susedia, širšia rodina)?

tínedžeri s mobilmi Mobilová mládež –všetci spolu, ale predsa každý sám, Foto: Pixabay

Netrúfam si povedať, či to, čo sa v posledných rokoch, desaťročiach deje s našou mládežou „nemá obdoby“, pretože výhodou i nevýhodou zároveň je možnosť získavať informácie v reálnom čase, a tiež ich neobmedzene šíriť, takže vieme hneď, čo sa kde šuchne i stane. Vieme aj to, čo by sme sa kedysi možno vôbec nedozvedeli, a preto sa nám môžu udalosti javiť ako častejšie opakované a naša realita ako horšia.

Jedno je však isté – naša mladá generácia je v kríze. V kríze, ktorá sa prejavuje depresiami, sebapoškodzujúcimi a samovražednými sklonmi, šikanovaním – v role obete aj agresora, stratou záujmu o školu, rodinu, život, a tak ďalej. Poznáme to, bohužiaľ, z každodenných správ a statusov na sociálnych sieťach. K udalostiam tohto druhu sa vyjadruje odborná i neodborná verejnosť a mnohé výroky sa často končia rezolútnym vyhlásením: Za toto môžu rodičia (škola, polícia…)! A nie menej často škola obviňuje rodičov, rodičia školu, modrí červených, všetci navzájom na seba hádžu špinu a ten povestný horúci zemiak koluje z rúk do rúk.

Ak sa zamyslíme, spomenieme si, že keď sme boli v tínedžerskom veku, tiež nás rodičia nesledovali na každom kroku. Patrím ku generácii s „kľúčom na krku“, ktorá, hlavne po Nežnej revolúcii, bola ľutovaná a doba, v ktorej sme žili, kritizovaná. Nevnímam to tak. Nežila som s pocitom, že ma niekto zanedbáva. Mali sme školu, školské aktivity, mimoškolské aktivity a domáce povinnosti. Tiež sme povedali rodičom „idem von“ a pribuchli sme za sebou dvere. To, na čo chcem upriamiť pozornosť, sú oblasti, na ktoré rodičia nemajú dosah, pretože možno ani nemajú potuchy, že by sa mali zaoberať niečím takým, ako sú filmy, ktoré ich deti pozerajú, pesničky, ktoré počúvajú, hry, ktoré hrávajú, a tiež knihy, ktoré čítajú. Rodič v dobrej viere, že sa jeho dieťa kultúrne vyžíva (a tiež nie vždy dostatočne jazykovo zdatný), nedokáže vyhodnotiť, či kniha, film, hra alebo texty piesní sú „duševne nezávadné.“

Pred časom som siahla po knihách pre tínedžerov, skôr pre dievčatá než chlapcov – jednu z nich by som nazvala pornografiou, ďalšia hovorí o samovražde, iná o vražde… Nie je účelom tohto článku rozoberať detailne to, čo sa objavuje na pultoch kníhkupectiev alebo v textoch piesní. Snahou je upozorniť, že nie všetko, čo naši mladí čítajú, sledujú, hrajú a počúvajú, je pre nich vhodné a že problém je aj v tom, že rodič zrejme netuší o úskočnosti tohto „umenia“, ktoré, namiesto aby obohacovalo, škodí.


Ďalšie články