Rád pomáham ľuďom, neskutočne ma to napĺňa, hovorí muž s veľkým srdcom, bežec Peter Buc

Je šťastím pre každého z nás, ak má vo svojom živote niekoho, o kom môže povedať, že je to človek s veľkým Č. Inak povedané, že je to človek s veľkým srdcom. A taký je nepochybne aj Peter Buc – úspešný bežec, bežecký organizátor a rozhodca, člen tímu Košické tulene, muž viacerých povolaní a veľkého poslania – rozdávať dobro a pomáhať. A v neposlednom rade je to hlava veľkej rodiny, ktorú „vybudoval“ so svojou Ankou.

Mnoho sa o vás popísalo a hovorilo, ale ako sa vnímate vy sám: Kým bol Peter Buc kedysi a kým je dnes?

Ja sa vnímam veľmi pozitívne, pretože vždy som kráčal za určitým cieľom, jednak v športe, ale aj v pracovnom a rodinnom živote. V dvadsiatke bolo treba rozmýšľať, kde sa usadiť, zabezpečiť bývanie, oženiť sa a založiť rodinku. Neskôr, keď už boli detičky na svete, bolo mojím cieľom postarať sa o ich blaho a všetky potreby v živote. V štyridsiatke som už mal ciele jasne nasmerované a bol som doslova plný života. Boli to roky, ktoré by som mohol zadefinovať ako ‚makačka v práci aj v behu‘ a bol to ozaj kvalitný život.

Ako je to dnes?

Dnes si plným priehrštím užívam život so svojou manželkou Aničkou, deťmi, a najmä s mojimi drahými vnúčatkami, ktoré mi dávajú obrovské množstvo nezištnej lásky.

K vášmu menu sa automaticky priraďuje slovo bežec. Bol to len beh, čomu ste sa venovali, alebo boli aj iné športy, záľuby?

Samozrejme, v mladosti som sa venoval mnohým športom na základnej škole v Krompachoch, kde sme mali vynikajúceho učiteľa telesnej výchovy. Školu som reprezentoval v basketbale, futbale, hokeji, stolnom tenise, lyžovaní, branných pretekoch. Ale atletika ma oslovila najviac zo všetkých a doslova som sa jej oddal na celej čiare, hlavne na strednej škole. Okrem behu som v mladosti aj skákal do výšky. Stal som sa aj majstrom okresu SNV ako mladší žiak.

Ako sa k vášmu športovaniu stavali rodičia, škola?

Rodičia mi nebránili, ale ma ani veľmi nepodporovali, pretože u nás sa tradovalo, že najprv si musím splniť školské úlohy aj pracovné povinnosti v domácnosti, a až potom bol priestor na šport. Ale my deti sme si vždy našli svoj priestor na šport (úsmev).

N druhej strane, škola bola jednoznačne podporovateľom športu a práve tam som dostal úžasné základy v prístupe k športu. Ako som už spomínal, bol to hlavne učiteľ telesnej výchovy, pán Horváth, ktorý bol ten správny človek a venoval sa nám, športuchtivým deťom, aj po vyučovaní.

Šport nie je aktivita, ktorá by patrila do vašej minulosti. Ste mu stále verný, aj keď inak ako za mladých čias. Čomu sa venujete dnes v oblasti športu a čomu pracovne?

Dnes sa venujem rozhodcovskej činnosti v atletike, hlavne pri rôznych bežeckých pretekoch najmä na východe Slovenska. Nie som v tom sám, robievam to spolu so svojou rodinou: prezentáciu, výsledky a celý servis potrebný pre zabezpečenie úspešného priebehu pretekov. Pracovne je mojou prioritou povolanie zdravotníckeho záchranára v Záchrannej službe Košice. Je to nádherná a zodpovedná práca, ktorá ma napĺňa, a hlavne je to poslanie, je to pomoc ľudom, ktorí to najviac potrebujú v ohrození svojho života. Veľkou mojou záľubou je aj zimné otužovanie. Už sedem rokov som aktívnym členom oddielu Košické tulene. Je to šport s blahodarným účinkom na celkové zdravie človeka. Vrelo odporúčam každému.

Je o vás tiež známe, že vypĺňate každú chvíľu prácou… Je to pravda?

Stále, po celý svoj aktívny život, som mal viac zamestnaní ako jedno. Takže áno, snažil som sa zabezpečiť rodinu po finančnej stránke, aby sme mohli dôstojné žiť, aby deti mali, čo potrebovali… Robil som dlhé roky správcu firemnej chaty a od roku 2009 pracujem na dohodu ako vodič autobusu v DPMK.

Tak to je úctyhodných 15 rokov! Ako je možné, že stíhate toľko aktivít? A ktoré sú tie ďalšie?

Všetko sa dá, len treba chcieť, a ja si viem všetko pekne naplánovať. Mám plánovací kalendár, ktorý je stále plný, ide to ruka v ruke. Priority sú moja rodina, práca, rozhodcovská činnosť, záhrada. Ja rád pomáham ľuďom a to ma neskutočne napĺňa.

Moja ďalšia otázka mala znieť: Nepýtam sa, či máte rád ľudí, pretože je to o vás známe a je to na vás aj vidno. Ale keďže ste mi na ňu už odpovedali, doplním ju a pýtam sa, ako sa vám podarilo byť človekom, ktorý na ľuďoch vidí skôr to dobré? Boli ste taký odjakživa? Kto vás viedol, kto vám pomohol?

Asi to musí mať človek vo svojej DNA, pretože ako sa pamätám, bol som taký odjakživa, toto všetko som dostal vo výchove od svojich rodičov a starých rodičov. Učili nás prejaviť úctu, držať sa spravodlivosti a pomáhať slabším a všetkým, ktorí to potrebujú. Mne to spôsobuje krásny pocit, keď niekomu pomôžem. Som veľmi vďačný svojim rodičom, ale aj starým rodičom za to, ako nás v detstve vychovávali a vštepili nám zodpovednosť a prístup k práci. Tiež mojim učiteľom počas celého študentského života, a potom po prechode do praxe mojim parťákom, od ktorých som nasával vedomosti a skúsenosti, ktoré som následne ja odovzdával ďalej.

Za každým úspešným mužom vždy stojí oddaná a nápomocná žena. U vás je ňou manželka Anka. Zázemie – čo to slovo pre vás znamená?

S mojou Ankou sme sa zoznámili, keď som bol už aktívny bežec a hneď na začiatku som jej vysvetlil, že behať mi nesmie nikdy zakazovať (smiech). Od začiatku ma veľmi podporovala, fandila mi vo všetkom a taktiež vytvárala podmienky, aby sme to spoločne zvládali. Nebolo to vždy ľahké, ale dokázali sme skĺbiť rodinu, beh aj prácu tak, aby sme mohli spoločne napredovať. Myslím si, že sa nám to v živote podarilo. Aj dnes je to dobré a trávime spolu veľa času na pretekoch ako rozhodcovia, čo len a len utužuje náš pekný vzťah. Slovo zázemie pre mňa znamená moju rodinku, moju úžasnú manželku, moje deti – synov, moje nevestičky a moje prenádherné vnúčatká. To je moje zázemie. Slovom, RODINA na prvom mieste. Ja ju mám skvelú a veľmi sa z toho teším.

A máte aj „rodinnú firmu“, ktorú sme už spomenuli… 

Rodinná firma, ako som to ja nazval BUC TEAM, je úzky kruh našej famílie, 6 ľudí s priezviskom BUC: Peter st., Anička, Peter ml., Tatiana, Pavol a Katka. To je zloženie mojej famílie a my sme schopní zabezpečiť všetko okolo bežeckých pretekov od prihlasovania po prezentáciu, výsledky až po vyhlásenie víťazov. Toto je náš hlavný a dôležitý záber na každých bežeckých pretekoch, ktoré pomáhame zabezpečiť.

Dnes mnoho ľudí športuje. Nemáte niekedy pocit, že je toho športu priveľa? Respektíve, stretli ste sa s niekým, kto to so športom preháňa? Niekedy sa ľudia sťažujú, že ich partner športom uniká od povinností, od rodiny…

Športu nie je nikdy dosť. To je moje presvedčenie, ale všetko musí byť v živote vyvážené. To znamená, že sa treba podieľať aj v rodine na každodenných povinnostiach. Či už je to starostlivosť o deti, alebo chod domácnosti. Nemôže byť všetko na pleciach manželky alebo manžela, záleží to od dohody a chuti vzájomne si pomáhať. Ak sa niekto skrýva pred povinnosťami a ospravedlňuje to športom, potom to bude mať zlý priebeh a prichádza mnoho nezhôd do vzťahu. Je nevyhnutné si vzájomne pomáhať a vytvárať pohodu vo vzťahu, pretože inak to prestane fungovať. Poznám niekoľko prípadov priateľov, ktorým manželky netolerovali behanie a časom to vyvrcholilo ochladením vzťahu a mnohokrát aj rozchodom partnerov či manželov.

… a opačne: mnoho mladých dnes postáva v parkoch s cigaretu v ruke.

Cigarety nie, ja som veľký nepriateľ fajčenia. A áno, dnes mnoho mladých ľudí fajčí a keď vidím mladé dievčatá fajčiť, tak je mi zle. Vôbec si nevedia predstaviť, čo je to za skaza pre ich zdravie. Ako zdravotník to viem posúdiť. Odporučil by som mnohým ľuďom prehodnotiť fajčenie a čím skôr prestať. Kondícia u týchto ľudí rapídne klesá. Ale to asi mnohí fajčiari nebudú brať vážne.

Stretnúť bežca na ulici alebo kdekoľvek je dnes absolútne bežné. Aké najčastejšie chyby vidíte u rekreačných bežcov?

Teší ma, že sa mnoho ľudí rozhodlo behať, pretože beh je najprirodzenejší pohyb a relatívne najlacnejší. Behať môže každý, kto je zdravý, slúži mu pohybový aparát, vie prekonať svoju lenivosť a vyberie sa von behať. Ako my hovoríme, zdvihne sa z gauča. Samozrejme, je mnoho chýb, ktoré robia rekreační bežci, lebo im nemá kto poradiť a nikdy nemali trénera. Hlavne sa to týka dýchania a zladenia rúk a nôh pri behu. Mnohí rekreační bežci si myslia, že sa behá len nohami a neuvedomujú si potrebu správneho požívania rúk. Dá sa to naučiť atletickou abecedou.

Čo môže byť príčinou, že niekto by aj chcel, ale nevládze, alebo má pocit, že beží pomaly?

Všetko záleží aj od predispozície na beh a šport. Že nevládze, môže byť spôsobené aj nejakou srdečnou poruchou, a preto je u takýchto jedincov dôležité vyšetrenie u kardiológa, či tam nie je nejaká porucha na srdiečku. Rýchlosť behu potom záleží od trénovanosti. Keď bude pridávať kilometre a rýchlejšie úseky v tréningu, časom sa výkonnostne bežec posúva. Lenže tu treba byť trpezlivý a nečakať, že sa to zlepší za týždeň alebo mesiac. Mnohokrát sa až po rokoch dostaví zlepšený výkon v behu.

Je beh obmedzený vekovo? Čo limituje bežcov, hlavne tých amatérskych?

Vek bežeckých nadšencov neobmedzuje. Snáď len zdravie je limitujúce, takže, ako som spomínal, behať môže každý, a v akomkoľvek veku. Poznám mnohých, ktorí začali po 50, 60 aj po 70 rokoch a dokázali sa vypracovať na celkom slušnú bežeckú úroveň vo svojej vekovej kategórii.

Ktorý ďalší šport je s behom kompatibilný? A ktorý nie je?

S behom sú najviac kompatibilné plávanie, beh na lyžiach, cyklistika, otužovanie, triatlon. V mnohých športoch je beh využívaný ako vhodná fyzická príprava. Nepoznám šport, ktorý by nemal niečo spoločné s behom…

Nielen behom je človek živý. Čo vás ešte baví a napĺňa a nesúvisí to so športom?

Veľmi ma bavia starostlivosť o záhradu, kosenie trávy, strihanie stromčekov a celková práca v záhrade. Aj keď veľa času mi zaberajú športové aktivity, snáď na dôchodku si budem viac užívať starostlivosť o záhradu a ten pocit z dobre vykonanej práce a relax v záhrade.

Vaše životné krédo? Čo by ste chceli povedať, odkázať ľuďom rôzneho veku?

Ľudia, nikdy sa neprestávajte hýbať. Nie každý môže behať, ale je množstvo inej pohybovej činnosti, ktorá je zdraviu prospešná. Aj chôdza aspoň 5 km denne je krásna činnosť, ktorá má svoje zdravotné benefity. Moje športové krédo je: Beh nie je najdôležitejšia činnosť v živote, ale fantasticky skvalitňuje každodenný život. A životné krédo: Hovor vždy pravdu, nemusíš si pamätať, čo si povedal predtým. Čo najviac času tráviť so svojou rodinou, s vnúčatkami, byť obklopený láskou najbližších a vždy pomáhať ľuďom. Svojich synov som vychovával k úcte a pokore k iným ľuďom. Naučil som ich rôzne športy a svojím príkladom a životom v manželstve som im ukázal správnu cestu v živote. Myslím si, že sa mi to podarilo a som nesmierne hrdý otec synov, ktorí už majú svoje rodiny a urobili ma šťastným dedkom. Moja rodina je moja najväčšia pýcha a radosť a v mojej manželke Aničke mám najväčšiu životnú oporu. Môj šťastný a naplnený život, plný lásky, pochopenia, úcty a porozumenia, je to, za čo som veľmi vďačný.

Peter Buc svoj prvý maratón zabehol v roku 1980 na MMM. Dnes ich má na konte 27. Je členom Diamantového klubu MMM a najradšej spomína na Bostonský maratón. Zabehol si ho šesťkrát. Má odbehnutých 125 maratónov a 4 ultrabehy, zo série World Marathon Majors má absolvovaných 5 maratónov. V roku 1990 zvíťazil na Podvihorlatskom maratóne v Michalovciach a dva roky predtým na tomto maratóne zabehol aj svoj osobný rekord: 2:35:32. Je spoluzakladateľom a členom BK Steel Košice (predtým VSŽ KE). Aktívne sa podieľa na organizácii MMM v Košiciach. Je členom Maratónskeho klubu Košice, členom VV SBS, zakladateľom Jazerného maratónu a predtým Novoročného maratónu v Košiciach a spoluzakladateľom viacerých behov na východnom Slovensku, ako napr. Beh do kopca na Kráľovu studňu, Novohradský maratón, Blažice, Bež, kto môžeš! a iné. Najviac viditeľný je však ako hlavný rozhodca či časomerač mnohých behov.

Foto: Peter Buc

(beh.sk)