Z histórie: Koceľovský kostol a tajomstvá jeho nástenných malieb

KOCEĽOVCE – Evanjelický gotický kostol z prvej polovice 14. storočia v Koceľovciach v okrese Rožňava sa od vlaňajška pýši značkou Európske dedičstvo. Nie je len vzácnou kultúrnou pamiatkou, ale najmä miestom významných zvyklostí a životných udalostí tunajších kresťanov.

Ako pripomína kronika obce, nástenné maľby v kostole sú o 150 rokov staršie než Posledná večera od Leonarda da Vinciho či Posledný súd od Michelangela Buonarrotiho. Ukryté sú v nich aj symboly alfa a omega (začiatok a koniec), odkazujúce na Bibliu. Niektoré fresky sú stále zakryté omietkou. „Veľmi pekný je aj oltár, ktorý nám zreštaurovali,“ povedala pre TASR dnes 74-ročná obyvateľka obce Mária Kupcová.

Mohlo by vás zaujímať

SpoločnosťKošice bojujú proti horúčavám: Kúpaliská, parky, ale aj rozprašovače

Tento kostol sprevádza kresťana celým životom – od krstín, konfirmácie, sobáša až po pohreb. Tak, ako človek starol, vystriedal aj viacero miest na sedenie počas služieb Božích. Každý vedel, kde má svoje miesto. „Keď slúžil farár, konfirmované dievčatá sedeli vedľa oltára. Inak sedávali v prednej lavici v rade otočenom k oltáru – ďalej od dverí. Za nimi mladšie dievčatá a potom už dospelé vydaté ženy,“ spresnila.

Mohlo by vás zaujímať

Spoločnosť„Kruháč" na Moldavskej a Alejovej je čiastočne uzavretý

Ženatí muži sedávali v laviciach vpravo od vchodu. „Najmladší po ženbe v poslednej lavici a bližšie ku kazateľnici najstarší – aby dobre počuli pána farára,“ povedala s tým, že na chór chodili len chlapci, mládenci a slobodní muži. Ženy nikdy. „Keď som bol chlapec, na sviatky sme sa na chór ani nezmestili. A keď sa začalo spievať a mlynár, ktorý bol kantorom, pustil organ naplno, až sa okná triasli,“ spomína dnes 67-ročný Koceľovčan Ladislav Piribék.

Mohlo by vás zaujímať

SpoločnosťPozor na dostatok tekutín počas turistiky, radia záchranári

Aby organ hral, tak sa muselo „fúkať“ – chytiť sa tyče a stúpať na pedál. „Bolo to ťažké, aj 15 až 20 minút bolo naozaj dosť,“ opísala Kupcová. Jedným zo zvykov bolo i spievanie mužov na kostolnej veži počas polnoci z 24. na 25. decembra, ako aj na prelome rokov. „Bolo to niečo krásne. Potom sa už nespievalo. Len mládež, ale už aj s dievčatami, chodila zvoniť,“ dodala.

Mohlo by vás zaujímať

SpoločnosťMesto investuje v lete takmer 600 000 eur do skvalitnenia svojich škôl

Muži, ktorí zvonili ešte ručne, museli byť silní. „Cez tyč bolo prehodené lano, ktoré sa ťahalo. Malý zvon išiel ľahšie, ale veľký sa musel rozkývať a zadržať. Nemohlo sa hocijako zvoniť – jeden zvon musel udrieť za druhým. Keď malý ťahal silno, veľký nestíhal. To nás dvíhalo od zeme,“ vysvetlil Piribék. Doteraz podľa rytmu zvonov rozoznať, či zvolávajú veriacich do kostola alebo ohlasujú úmrtie. Niekedy sa zvonilo aj na najmenšom zvone zvanom „cincilinga“. Ešte po roku 1960 ohlasoval napríklad to, že idú svine na pašu. Jedným zo zvykov tiež bolo zvonenie počas silnej búrky.

Mohlo by vás zaujímať

SpoločnosťTip na výlet: Cestovný poriadok turistickej linky na Gemer

Podľa povery pomáhalo odohnať čierne mraky i zapálenie vetvičiek z červeného smreka, ktoré na Turíce zdobia kostol. Ten vidieť už z diaľky. Vraj slúžil aj ako úkryt pred nájazdami Turkov. Obyvatelia do dvier vyrúbali otvor, a keď doň nepriateľ strčili hlavu, odťali mu ju. „Zvnútra ešte vidno, ako to bolo vysekané,“ dodala Kupcová.