Predplatné
Prihlásiť sa
Košický Štandard

Keď zo súdu odchádza jeden z rodičov ako víťaz, potom prehralo dieťa

Otto Brixi Úrad komisára pre deti pomáha nielen najmenším, ale aj ich rodinám. Foto: Otto Brixi

KOŠICE – Nie každý pozná Úrad komisára pre deti, no napriek tomu už pomohol mnohým deťom a ich rodinám. O nástrahách modernej doby, ktoré ohrozujú nielen najmenších, a o špecifickej práci, ktorá je skôr poslaním než zamestnaním, sme sa porozprávali s odborným poradcom komisára pre deti Ottom Brixim.

V akom stave je duševné zdravie slovenských detí? Podpisujú sa na ňom moderné fenomény ako mobilné telefóny či PC hry?

Duševné zdravie slovenských detí je kvôli súčasnému dianiu vo svete či v rodinách, ktoré je denne zachytené v médiách, negatívne ovplyvňované; dnes zažívame doslova pandémiu duševných problémov detí a zatvárať pred tým oči znamená nechať ich v tom samy. Je to pri preplnených detských psychologických ambulanciách vážna téma, ktorej by sa mali spoločnosť a politici aktívne venovať.

Duševné poruchy, depresie, úzkosti, či dokonca myšlienky na samovraždu spoločne so sociálnoekonomickými problémami, ktoré deti ťažia a nehovoria o nich, sú dnes najčastejšou príčinou volaní detí a mládeže na krízové linky, často sa s týmito problémami zdôverujú aj kamarátom alebo príbuzným. Môžeme hovoriť o tom, že nám pred očami zaživa duševne umierajú deti a my ako krajina či spoločnosť tomu asi nevenujeme dostatočnú pozornosť. Strach zo straty jedného alebo oboch rodičov, strach zo straty bývania či výpadku príjmu rodičov sú pre deti traumatizujúce témy, a to najmä na východnom Slovensku, kde dochádza ku hromadeniu týchto obáv zo strany deti.

Svedčí o tom každoročný nárast volani na anonymné intervenčné krízové linky, ktoré poskytujú deťom, mládeži, ale nakoniec aj dospelým obrovskú psychologickú a intervenčnú pomoc v čase, kedy ich kontaktuje vyše 200-tisíc anonymných klientov ročne, čo je na takú malú krajinu šialené číslo. Duševnému zdraviu detí sa u nás nevenuje dostatočná miera pozornosti, sú neraz aj podľa ich vlastných slov akoby na okraji záujmu spoločnosti a, žiaľ, aj rodičov, ktorí riešia iné, vlastné problémy a nemajú kapacitu sa od istého momentu zaoberať tým, čo a ako prežívajú ich vlastne deti v detskej izbe. Nehovoriac o tom, že samotné sociálne siete prinášajú do života detí rôzne nové prvky či vzťahy, ktoré ich negatívne ovplyvňujú a podnecujú v nich emočné zmeny založené na postupnej závislosti na obsahu.

Žiaľ, mnoho detí na Slovensku si už dnes nevie predstaviť život bez využívania mobilu či tabletu vrátane spoločného obeda alebo spoločnej večere. Mnoho rodičov si v takýchto situáciách neuvedomuje, že sú tichými svedkami začiatku iných závislostí dieťaťa, ktoré sa môžu posúvať do porúch príjmu potravy či prirodzenej socializácie a komunikácie v reálnom svete. S tým súvisí aj zvyšovanie závislosti na mobilných zariadeniach, internete a využívaní všetkých vymožeností, cez ktoré sa prenáša deťom rôzny obsah. Vo svete sa takáto závislosť meria množstvom dopamínu v krvi. Ten dieťa viac a viac pripútava k obsahu, ktorý mu je cez sociálne siete a videá dávkovaný.

V poslednom čase sa veľa hovorí o kyberšikane. Má úrad komisára pre deti nejaké skúsenosti s týmto javmi? Ako sa dá proti tomu bojovať?

Veľmi aktívne sa venujeme podpore a ochrane duševného zdravia detí. Svedčí o tom aj nedávna konferencia o zákaze používania mobilných telefónov v školách, kde je šikana jedným z nástrojov voči spolužiakom aj učiteľom. Problém kyberšikany je však ďaleko širší a mal by byť prioritou štátu. Lebo deti sú, využívajúc svoju krutosť neraz podmienenú výchovou či prejavmi rodičov, aktívne nielen v online či offline prostredí, neuvedomujúc si, že následkami svojho konania sa vystavujú neraz aj trestnoprávnym okolnostiam.

Komisár pre deti v poslednom období aktívne vyzýval všetky subjekty, ktoré sa venujú ochrane duševného zdravia detí, aby zodpovedne pristupovali k riešeniu tejto závažnej témy. Tá sa mnohokrát bagatelizuje, či ututláva len preto, aby príslušná škola alebo zariadenie neboli konfrontované s takýmito javmi, ktoré budú musieť pred rodičmi, či úradmi riešiť a zložito vysvetľovať.

Robíme všetko pre to, aby sa nestalo, že nám vyrastie generácia s duševnými poruchami, vzťahovými problémami, úzkostnými stavmi či depresiami, ktoré vznikli len preto, lebo sa o to agresívny spolužiak v triede či na Facebooku dlhodobo pričinil.

Ako vplývajú na deti rozvody? Hlavne tie, pri ktorých sa manželia nevedia rozísť v dobrom a deti sa potom často stávajú nástrojom pomsty.

Väčšina podnetov, ktoré Úrad komisára pre deti dostáva, súvisí s vymáhaním kontaktu rodiča s dieťaťom. Ide o tzv. porušovanie a následnú vymožiteľnosť rozsudkov súdu v súvislosti s určovaním styku s maloletou príbuznou osobou.

Podľa mňa sú všetky tieto patologické prípady na 90 percent devastáciou rodiny ako prístavu pre dieťa a nikto ma nepresvedčí o tom, že takéto prípady nespôsobujú traumu detí, ktorá sa u nich môže ťahať viac generácií. Ide o dôsledok toho, že sa rodičia nevedia dohodnúť na starostlivosti o deti, prípadne ak ju urči súd, tak ju jeden z rodičov nedodržiava, alebo ju marí.

Zhruba 30 percent rozvodov na Slovensku patologicky vplýva na deti, čím podľa našich vedomostí držíme nešťastný prím v celej Európe. Väčšina z týchto detí je v budúcnosti vysoko traumatizovaná patologickým rozvodom rodičov a neraz to prenáša cez traumy na svoje ďalšie generácie, prípadne okolité vzťahy. Niekedy sa rozvodové konania ťahajú veľmi dlho. Vieme o prípade, keď rozvod trval desať rokov. Deti sú po celý ten čas vystavené manipulácii a tlaku jedného, alebo dokonca oboch rodičov a ide o neustále posudzovanie psychológmi, sociálnou kuratelou či súdmi.

Z dieťaťa sa postupne neraz stáva obeť vlastnej lásky k obom rodičom, z čoho si dieťa odnesie do života len a len ďalšie nešťastie a takmer vždy traumu. Jedným z hlavných cieľov komisára pre deti je podieľať sa na tom, aby sa na Slovensku prijala nová legislatíva, ktorá bude problémy patologických rozvodov a vymožiteľnosť kontaktu s vlastnými deťmi upravovať efektívnejšie ako dnes. Vnímame to, že každé dieťa, ktoré sa podarí uchrániť pred patologickým rozvodom a jeho dôsledkami, je zachránený ľudsky život.

Ako povedal jeden nemenovaný nemecký sudca – kde zo súdnej siene odchádza jeden z rodičov ako víťaz, tam zakaždým prehralo jedno dieťa. Na súdoch je už nový typ rodinnej agendy, od čoho si sľubujem to, že sa rozvody nebudú ťahať dlho. Záujem dieťaťa sa má posudzovať omnoho efektívnejším spôsobom ako doteraz. Vykonať všetko v záujme dieťaťa má byť výsledkom, nie teoretickou právnou barličkou bez hmatateľných dopadov.

Bohužiaľ, vyskytujú sa aj prípady obchodovania s deťmi. Je na tom Slovensko lepšie, ako iné európske štáty?

V tejto oblasti má naša polícia veľmi dobre zvládnuté národné aj medzinárodné procesy a akýmkoľvek podozreniam sa dnes venuje mimoriadne veľká pozornosť. Slovensko je dnes vystavené migračnému tlaku, máme hranicu s Ukrajinou, kde je vojna. Aj keď sa cyklicky objavujú legendy o bielych dodávkach pri školách, naše problémy sú v tomto smere mnohokrát omnoho globálnejšie.

V dôsledku vojny na Ukrajine, či globálnych migračných prúdov k nám prišlo veľa detí s rôznymi typmi ľudí, ktorí ich sprevádzali a nevieme ich dostatočne stotožniť. Väčšina týchto detí, najmä však z Ukrajiny (podľa štatistík až dve tretiny) je neintegrovaných. Nevieme o nich nič, len to, že prišli prekročením štátnej hranice. Potom sa ich stopa stráca, keďže Slovensko je skôr tranzitnou krajinou a mnoho deti u nás ostáva bez stopy v systéme visieť, pripadne uteká do západnej Európy. Tam, kde sa dá problém zistiť, vedia slovenské orgány reagovať rýchlo, avšak Slovensko ostatný rok čelí nemalému migračnému a utečeneckému tlaku a veľká časť detí, ktoré takto k nám prídu, bohužiaľ nie je z pohľadu ich budúcnosti identifikovateľná.

Do Európy tak môžu prísť s akýmikoľvek osobami, ktoré sa vydávajú za ich rodičov alebo príbuzných a majú s nimi sledujú rôzne plány. Vo svete je, žiaľ, obchod s deťmi realitou. Či už kvôli prostitúcii, darovaniu orgánov, alebo nelegálnym adopciám. Väčšinou ide o prípady z tretích a ázijských krajín, ale nemôžme sa uchlácholiť v ilúzii že v Európe s tým nie sme konfrontovaní. S týmito problémami sa dá dnes lepšie bojovať vďaka prepojeniu databáz a spolupráci jednotlivých policajných, sociálnych či spravodajských inštitúcií. Komerčné adopcie sú dnes v celom svete na vzostupe a je veľa párov ktoré biologicky či statusovo nemôžu mať deti. Veľa párov si vo svojej krajine deti nevie legálne adoptovať a tak hľadajú cestu, ako sa dostať k deťom na liberalizovanom trhu tam, kde je to možné.

Vo svete pôsobia tisícky legálnych aj nelegálnych agentúr, ktoré umožňujú adopciu za peniaze vrátane vybavenia všetkých papierov k malému dieťaťu. Dokážu ich vykonať ako objednávku pizze vrátane možnosti si dať vynosiť dieťa anonymnou matkou za desiatky až stovky tisícov dolárov. Sú štáty, kde sú takéto veci legálne a nehovorí sa o tom tam, kde to legálne nie je. Keďže je dnes svet globalizovaný, tak sa malé deti alebo novorodenci pre niektoré skupiny, agentúry či jednotlivcov stávajú obyčajnou komoditou.

Možno si to niektorí ľudia neuvedomujú, no na Slovensku máme chudobu. Súvisí s ňou aj energetická chudoba a iné negatívne fenomény?

Chudoba je dnes z pohľadu Úradu komisára pre deti hlavne na východnom Slovensku jeden z najvážnejších problémov. Nie je to len sociálna chudoba súvisiaca s nízkym príjmom, veď existujú ľudia, ktorí majú dokonca dve, či tri zamestnania. No aj napriek tomu nie sú schopní sa primerane postarať o svoje deti, o rodinu a ak do nejakej miery aj náhodou áno, tak je to vždy na úkor ich fyzického aj psychického zdravia a rodinného zázemia. Na východnom Slovensku je dnes situácia taká, že mnoho rodín je na tom ekonomicky naozaj veľmi zle.

Treba si povedať, že u nás máme takmer milión ľudí, ktorí sú v pásme chudoby, a to je na takú malú krajinu obrovské číslo. Ďalšie státisíce ľudí sú na tom tak, že pri nečakaných výdavkoch sa do pásma chudoby môžu krátkodobo dostať, keďže žijú od výplaty do výplaty na euro vypočítaný štandard. Chudoba ako téma či hrozba už nie je virtuálny problém týkajúci sa len ľudí na okraji spoločnosti, ale týka sa už, žiaľ, aj štandardných rodín zo strednej vrstvy platiacich hypotéky či SIPO poukážky. Treba si uvedomiť fakt, že na východnom Slovensku sú tisícky rodín, ktoré si nemôžu dovoliť kúpiť deťom aspoň jedno teplé jedlo denne, prípadne riešia voľbu, či kúpia deťom obedy, alebo zaplatia za energie, za strechu nad hlavou.

Prioritou štátu by malo byť energetické zabezpečenie rodín, a to najmä v týchto časoch, keď je aj v dôsledku vojny na Ukrajine cenový trh nestabilizovaný. Ceny niektorých energií sú síce zastropované, no u iných sa, ak sa nič nestane, očakáva v budúcom roku skokový nárast. Aj malé vybočenie z výdavkov niektorých rodín potom môže rozhodnúť napríklad o tom, či dieťa pôjde na krúžok, alebo bude sedieť v zime doma.

Pomerne veľkým problémom je aj extrémizmus, ktorý oslovuje množstvo mladých ľudí. Nesúvisí to práve s chudobou?

Chudoba je základom väčšiny patologických javov v spoločnosti. Pochádza to z frustrácie, ktorá často súvisí so sociálnoekonomickými aspektmi. Vidíme to aj v teréne. Nárast agresivity, šikany či antisemitizmu, alebo hľadanie virtuálneho vinníka sú, žiaľ, naozaj na vzostupe, a to ako u rodičov, tak ich jazykom aj u detí. Deti často preberajú modely správania, ktoré vidia doma, väčšinou u rodičov. Tí sa boria s rôznymi problémami, ktoré často nie sú schopní napriek snahe riešiť. Vinníkov potom hľadajú inde, pripadne sa utiekajú k tým najjednoduchším vysvetleniam, ako svet funguje.

Aké extrémne prípady ste zažili?

Každý deň sa stretávame s množstvom rôznych prípadov, ktoré s kolegami riešime, a treba povedať, že v Bratislave ide o iné problémy ako napríklad na východnom Slovensku. Časté sú medializované prípady neplnenia si školských povinností, záškoláctvo, upieranie práv na poskytovanie zdravotnej starostlivosti alebo vzdelávania. V princípe, žiaľ, neexistuje je oblasť, kde by systém nevedel o právach detí, ktoré v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa majú potlačiť či obmedziť.

Dozvedáme sa aj o pokusoch o trestnú činnosť alebo šikanu, ktoré postupujeme polícii. To sú všetko veci, ktoré ak dobre, bez úradného alibizmu uchopíte, akoby ste zachránili jeden detský život, kde si dieťa nebude prenášať svoju traumu ďalej do života. Jeden takto zachránený detský osud je pre mňa viac ako desať listov od štátnych orgánov a inštitúcií, kde dotyčnému dieťaťu, či jeho rodičom napíšete o tom, ako mu, odvolávajúc sa na desiatky paragrafov, neviete pomôcť, čo mi pripadá profesionálne odporné.

Podľa toho, čo sme sa dozvedeli, je práca odborného poradcu komisára pre deti určite náročná.

Áno, keďže ste súčasťou mnohokrát smutných príbehov detí, ktoré očakávajú, že ich zachránite, alebo minimálne v istom bode zvrátite ich doterajší osud. Nie všetko je však pri súčasnom znení zákona o komisárovi možné a mnohé veci či rozhodnutia, ktoré prijmeme, musíme niekedy robiť na hrane očakávaní.

Poradcovia niekedy nemajú dostatočný vplyv na svojich šéfov, pripadne naopak, radia im s prihliadnutím na vlastné záujmy. Máte s komisárom vo všetkých krokoch zhodu ?

Dobra otázka, odpoveď by som rozdelil do troch častí. Čo sa týka ľudského a osobného hodnotového nastavenia, tam sme nepochybne na jednej lodi, keďže to, čo je dobré a správne, obaja považujeme v živote za dávno definované. Čo sa týka hodnotového nastavenia Úradu komisára, tam je to už zložitejšie, lebo štátny úrad je živý organizmus poznačený rôznymi rozhodnutiami či názormi a život ma naučil, že v takýchto situáciách je dôležité pozerať sa na spoločný záujem a výsledok, hoci cesta k nemu môže byť odborne aj názorovo kľukatá.

To, čo nás niekedy rozdeľuje, sú skôr manažérske a procesne postupy. Pochádzame z iného prostredia a sme zaťažení inými skúsenosťami. Kým ja som dlhoročný, mnohokrát až cholerický technokrat a manažér túžiaci po procesoch a výsledkoch, pán komisár je skôr človek akademického typu s celoživotnou skúsenosťou z tretieho sektora a sociálnych projektov. V tejto inakosti a pestrosti prístupov a pováh je niekedy umenie spolu vychádzať, ale taký je život a možno je to niekedy aj dobre. Treba kriticky priznať, že Úrad komisára pre deti má pred sebou ešte náročnú cestu plnú výziev, v ktorých bude musieť najmä presvedčiť o tom, kde a aké je jeho miesto v systéme ochrany práv detí na Slovensku. A ide o to, aby si svojimi krokmi, činmi a pôsobením zaslúžil dôveru a rešpekt širokej verejnosti.

Úrad komisára pre deti pomáha nielen najmenším, ale aj ich rodinám. Foto: Otto Brixi

Boris Macko