Štvordňový pracovný týždeň? Fajn nápad, ale nie celkom

Návrh na 4-dňový pracovný týždeň sa už skloňoval pred desiatimi aj viac rokmi. Zostalo však iba pri nápade. Návrh, s ktorým prichádza dnešná politická scéna – dať pracujúcim tri po sebe nasledujúce dni na oddych a relaxáciu a chýbajúce hodiny nadpracovať – znie síce dobre, ale… nie celkom.

V čom vidím zádrh? Na jednej strane sa hovorí o potrebe, o nevyhnutnej potrebe, aby boli rodičia viac so svojimi deťmi, rodina pospolu, starí rodičia s vnúčatami… a na druhej strane, v rovnakom návrhu sa predkladá, aby boli pracujúci na pracovisku nie 8, ale 12 hodín dva razy v týždni.

Takže, ak si to premietneme do praxe, pracovník, ktorý začína o 8:00 a pracuje 8,5 hodiny, končí pri doterajšom systéme o 16:30. Ak začína o 9:00, končí o 17:30. „Po novom” by rovnaký pracovník, v prípade, že začína o 8:00, končil 12-hodinovú šichtu o 20:00 a ak začína o 9:00, tak by sa z práce odhlasoval o 21:00.

V prípade, že ide o niekoho, kto nemá auto, alebo ide o ženu – matku maloletých detí – príchod domov cca o 22:00 je nevhodný a diskutabilný. Prečo? Prinajmenšom preto, že na jednej strane sa návrh snaží, aby boli rodičia s deťmi „viac spolu” a aby bola „rodina pokope”, na druhej strane má byť rodič (a nielen ten) v práci do deviatej a kým príde domov, deti sú už v posteli, respektíve by tam mali byť. Otázka je, kto ich tam uloží, ak rovnaký pracovný čas majú obaja rodičia, prípadne ak dieťa alebo deti vychováva osamelý rodič.

Férovejším riešením by bolo spolu so zavedením 3-dňového víkendu ponechať rovnaký pracovný čas, ako je pri dvojdňovom víkende. Vtedy by obstáli argumenty, že je tu snaha stmeliť rodinu a zabezpečiť, aby fungovala aj vďaka tomu, že spolu budú rodičia a ich deti a tiež starí rodičia tráviť viac času. Inak mi to príde iba ako snaha rozvíriť hladinu a upozorniť na seba, ale nie veľmi a nie naozaj chcieť navrhované zmeny zakomponovať do života.