Cesta parkom. Ako trávia, či skôr znehodnocujú čas (poniektorí) dnešní mladí

Mala som šťastie. Tvrdím to zakaždým, keď dôjde reč na moje mladé letá. Šťastie v tom, že som patrila ku generácii, ktorá rástla v 70. a dospievala v 80. rokoch. Šťastie aj v tom, že moji rodičia mali prácu, na školu ma prijať museli, nech už by to bolo hocikam. Šťastie aj v tom, že som sa dostala na gympel, a tiež  – a hlavne – že som svoju mladosť „pretancovala“ a „prešportovala“.

Keď porovnám svoje školské a študentské časy s tým, ako vidím tráviť čas a život poniektorých mladých dnes, je mi smutno. Trávia svoj čas, a to doslova.

Nie v zmysle tráviť čas, ale otravovať. Postávajú pred nákupnými centrami, v parkoch vo veľkých, poväčšine čiernych háboch, často otrhaných, škaredých. Dievčatá, či je zima, či leto, mávajú krátke topy odhaľujúce kríže, ľadviny a bruchá, ktoré by mali byť jedného dňa chrámom nového života.

O niekoľko rokov štatistika ukáže, či tieto, s najväčšou pravdepodobnosťou poprechladzované, orgány dokážu počať. Toľko telesná a vizuálna stránka.

Je tu ešte stránka verbálna. Ak idete náhodou práve zo svätej spovede, tak kým prejdete v podvečerných hodinách naším mestským parkom, našou chválou a raritou, môžete sa na druhom konci rovno zvrtnúť a poklusom bežať späť do chrámu.

Avšak potom už choďte domov radšej inými cestičkami, aby vaše uši nepočuli to, čo sa tam produkuje. Z úst mladých ľudí, chlapcov i dievčat, lietajú vulgarizmy a také hnusné slovné spojenia, až je človeku hanba a znova ľúto.

Tie slová sú navyše vykrikované zámerne a asi aj, keďže idete okolo a oni majú poslucháča, provokačne dookola opakované. Hlas dievčat je nepekný, škrekľavý, zmutovaný ošklivým obsahom. Je to smutné.

A smutné je aj to, že s tým nikto nič nerobí. A čo by sa s tým akože dalo robiť, možno sa niekto opýta.

A ja odpovedám, že isto sa niekde nájde zopár múdrych hláv a dobrých sŕdc, ktoré niečo vymyslia: Niečím zaujať mladých, vulgárnych postávajúcich. Niečím ich prekvapiť. Napríklad nečakanou produkciou tanečnej skupiny, športového klubu karate či taekwondo. Možno hudobnou produkciou, ktorá ich vytrhne z ich nereálnej reality.

My rodičia vieme, že ak malé dieťa uchmatne do svojej ručičky nožík, nesmieme mu ho brať z ruky. Musíme mu ukázať iné „čeče“, ktoré ho zaujme natoľko, že to, čo mu môže ublížiť, samo pustí z ruky.

Našťastie, platí to, ako je aj v titulku, len o niektorých našich mladých. O tých z opačnej strany spektra píšeme obdivné články.

Amen.