Je hokej naozaj iba pre tupcov?

Vždy sa mi veľmi páči, dokonca ma to až nadchýna, keď vidím, ako kráčajú ľudia po ulici a len tak mimovoľne, akoby podvedome a len jedným očkom, vnímajú, že patria k rovnakej skupine, ktorá má spoločný cieľ, konkrétne miesto, na ktoré sa vybrali z rôznych kútov mesta, štvrte či sídliska.

Nenápadne sa zliezajú, čím sú od finálneho miesta ďalej, tým sú medzi nimi väčšie vzdialenosti. Ešte o sebe navzájom nevedia, ale ako sa postupne približujú k miestu spoločného záujmu, tak aj zjavne úplne cudzí ľudia zrazu pocítia k sebe záchvev spolupatričnosti.

V Košiciach zažívam takéto momenty viac či menej pravidelne. Najčastejšie, ale zároveň aj v najmenšom meradle, je to v nedeľu pri ceste do kostola. Keďže to mám peši necelých desať minút a aj návštevnosť v rámci jednej sv. omše nie je vyslovene masová, tak to nemá úplne ten efekt, ale na druhej strane, človek hneď vidí, či niekto ide iba kúpiť do obchodu kyslú smotanu, alebo či ide na stretnutie s Bohom.

Raz do roka, presnejšie prvú októbrovú nedeľu, sa takto synchronizovane, presne ako mravce, ktoré láka nedocmúľaný cukrík, zliezajú obyvatelia Košíc na Medzinárodný maratón mieru. Prevažná väčšina v podobe povzbudzujúcich a v úžase sledujúcich kenské a etiópske gazely s krokom ľahším ako vzduch, ale aj ako celkom neznámi hrdinovia dlhých tratí. (Ak práve nebežím polmaratón, tak nech mi pán Dzurinda odpustí, vždy keď, ho zbadám v pelotóne, tak volám: Miki, idééš!)

Špeciálne miesto v zliezaní a vzájomnej nevyslovenej solidarite mali pre mňa protesty po zavraždení novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Hovorím, že mali, pretože tá následná pachuť, ktorá sa vďaka progresívnym organizátorom dostavila, ovplyvnila spomienky na to obdobie až príliš, aby som ich s odstupom času vnímal inak ako s pocitom horkosti a rozčarovania.

Nuž, čo bolo, bolo, na tom nič nezmeníme, veď napokon… aj tak som chcel o inom.

So starším synom totiž už piatu sezónu chodíme povzbudzovať hokejový klub HC Košice na Zimný štadión Ladislava Trojáka, čiže do Steel Arény. A to je už ozaj pomerne masové a zároveň aj časté zliezanie sa.

Keď vyjdeme z paneláka na Terase, tak ešte nie je hneď jasné, kto kam smeruje, ale po nejakom čase to už je zrejmejšie a jasnejšie. Pochopiteľne, so skracovaním vzdialenosti ku štadiónu sa úmerne zvyšuje hustota fanúšikov merajúcich svoju cestu do ikonického chrámu ľadového hokeja v našom meste. Jednotu myslí k tomu ešte násobia oblečené dresy, šály a šiltovky s klubovými farbami a nápismi.

A poviem vám to na rovinu: Jedna z vecí, ktoré mi vždy na štadióne pripadajú skoro až magické, je štátna hymna pred začiatkom každého zápasu. To, čo dnešní progresívci sedmofarebného strihu považujú (v tom lepšom prípade) za prejav stádovitosti jednobunkovcov so silnými sklonmi k dezolacionistickému vnímaniu sveta ako plochej dosky na chrbte bahennej kapybary, to ja považujem za jeden z najväčších vynálezov v histórii spoločnosti.

Veď kde inde môžete v pohodlí a bezpečí užiť v podstate niečo ako boj dvoch znepriatelených strán, ale podľa presných pravidiel a bez skutočných obetí? Niekedy mám dokonca pocit, že tí, ktorí presne za toto kritizujú masové športové akcie, si sami v poslednom čase želajú vojnu, naozajstnú, aj so všetkými hrôzami s ňou spojenými.

Aktuálna hokejová sezóna sa už prehupla do play-off (každoročne trpezlivo vysvetľujem ako svojej manželke, tak aj mame, čo to je to play-off) a Košiciam naordinovala tabuľka po základnej časti milovaný Slovan Bratislava. Píšem, že milovaný, lebo z ekonomického hľadiska je to súper, ktorý dovoľuje dvihnúť ceny vstupeniek ešte o zopár eur nahor, a zároveň preto, že je o elementárny náboj vo vzájomnom zápolení automaticky postarané.

Prvé dva zápasy v Steel Aréne sme zvládli s prehľadom, keď čítate tento článok, tak už poznáme aj výsledky zápasov z piatka a soboty na štadióne Ondreja Nepelu v Bratislave. Ja v tejto chvíli dúfam (načo ten pesimizmus – predpokladám), že si z hlavného mesta prinesieme aspoň jedno víťazstvo a postup do semifinále zavŕšime pekne doma.

Veď nech si aj klub zarobí a nech aj my, verní fanúšikovia úradujúceho majstra, môžeme ten utrápený Slovanček poslať domov tak, ako sa sluší a patrí – osobne.