Rómsky noproblem, alebo ak idú Cigáni do neba, kam idú Rómovia?

Ach jaj, ošemetná to téma, nevďačná to problematika, neutíchajúca to otázka. Rada znie jasne – radšej neriešiť. A keď to vzplanie, rýchlo uhasiť. A my, citliví, ani sa neopovážime napísať Cigán, tak sa pre istotu a zo strachu z obvinení chránime štítom značky RÓM. Čo nám už načisto šibe?

Samozrejme, že šibe. Veď prečo pred priateľmi a rodinou bez problémov a bez bočného úmyslu používame slová ako Cigán, Cigoš, Cigánčik, Cigy a podobne, ale vo formálnom styku použijeme len a len a jedine slovo Róm? No lebo spoločnosť nás tak naučila. Nie je dôležité, čo si myslíš, ale čo hovoríš. Samozrejme, zdôvodnenie znie trochu inak – slovo Cigán je hanlivé označenie Róma. Ok, v poriadku. Ale odkedy? A ešte jedna vec – naozaj? Je to pravda? A ak je to celé pravda, funguje aspoň toto inkluzívne opatrenie? No pochybujem. O všetkom tomto pochybujem.

O čom však nepochybujem ani v najmenšom, je fakt, že kým som sa nepresťahoval z Bratislavy do Košíc, boli pre mňa Romáci (vtedy som ani nevedel, že slovo Romák existuje) omnoho väčšou neznámou. Tak ako celý východ, bral som ich ako na nedosiahnuteľné míle vzdialenú realitu.

Môj kontakt s touto minoritou (najlepšie slovo ever, ja z toho slova normálne až fyzicky cítim grantové peniaze) bol v detstve silno poznačený mojimi dvoma spolužiakmi v prvej triede na základnej škole v Petržalke, presnejšie v prvej I (áno, v 89. sa neotváralo len šampanské, ale aj deväť prvých tried). Tí spolužiaci sa volali Lacika a Mário a okrem toho, že to boli Cigoši, to boli aj bratia. Ale ak si myslíte, že to boli dvojičky, tak to ste sa, prosím, pekne zmýlili, pretože Mário bol od Laciku o dva roky starší a spolužiaci boli preto, lebo Mário už stihol dvakrát prepadnúť. No a títo týpkovia okrem toho, že ich najprv súdružka, a potom pani učiteľka absolútne nezvládala (Mário si doslova robil, čo chcel, pokojne hocikedy vstal ako starý skúsený mazák a poprechádzal sa po triede, či dokonca z triedy odišiel), si robili svoje aj s nami gádžatkami. Raz ma dokonca cez prestávku zamkli na wécku a meškal som kvôli tomu na vyučovaciu hodinu. Keď ma nakoniec láskavo pustili, mal som za to poriadne vynadané, oni dvaja, pochopiteľne, z toho nemali nič, iba ak náramnú zábavu.

Z čoho mali ešte zábavu, bolo, keď si aj so svojimi ostatnými kumpánmi cez víkend vyhádzali periny pod okná na ulicu a vyskakovali na ne z okna. A my, biele majoritné decká, sme im iba ticho závideli. Vtedy sme im závideli. Dnes im už nezávidí nikto. Ale možno by mal.

Ja fakt netuším, prečo konkrétne by mali ísť podľa slávneho filmu na motívy Gorkého poviedok Cigáni do neba, ale mne to vychádza tak, že sa príliš nestarajú o budúcnosť, žijú prítomnosťou a celkovo ich jednoduchý ráz života a vyzdvihovanie rodiny k tomu akosi predurčujú. Ale čo Rómovia, čiže majoritná verzia uvedomelého občana tmavšej pleti? Nesnažíme sa tak trochu o to, aby so získaním našich hygienických a sociálnych štandardov zároveň prišli o svoju identitu, o svoj prirodzený náskok na ceste do raja?

Na záver, a zároveň v prvom rade, nemôžem nespomenúť človeka, vďaka ktorému som sa o tomto druhu ľudských bytostí dozvedel – a neustále dozvedám – najviac. Ide o môjho kolegu a priateľa Františka Baloga. Starý je rovnako ako ja, nastúpili sme do divadla v rovnakom čase a vyrastal v detskom domove. A je Róm. A hoci je, ako sa vraví, integrovaný, svoj pôvod zaprieť nedokáže. A to je dobre, pretože je skvelé mať v živote pri sebe niekoho, kto je už vo svojej podstate vždy dobre naladený a budúcnosť nevníma ako potenciálne riziko, alebo ju dokonca nevníma vôbec. Takýto mindset, samozrejme, môže pôsobiť ako nezodpovednosť, a niekedy ňou naozaj aj je, ale časom si uvedomíte, že nakoniec je to aj tak iba váš problém, ak to riešite. Skrátka a dobre, naši spoluobčania nie sú problém našej spoločnosti, ale osobná výzva pre každého jedného z nás – stať sa tolerantnejším človekom.