Ak si prečítaš tento „fejktón“, zomrieš

Dlho, veľmi dlho som premýšľal nad tým, či si zvolím tento nadpis, ktorý som si, ako vidíte, zvolil, alebo tam dám: Ak si neprečítaš tento „fejktón“, zomrieš! Jedno aj druhé je, samozrejme, pravda, rozdiel však môže byť v tom, ktorý z týchto apokalyptických nadpisov zabezpečí tomuto článku vyššiu čítanosť.

Nakoniec som usúdil, že čitatelia Štandardu sú natoľko vyspelí a sebavedomí, že sa nenechajú vydierať a zastrašovať a vyberú si tú tajuplnejšiu a dobrodružnejšiu verziu. A nepochybujem ani o tom, že sa medzi vami nájdu aj takí, ktorí sa so Zubatou chystajú vybabrať tak, že tento článok síce čítať začnú, ale ho nedočítajú. Budem vám držať palce.

Prečo ale potrebujem vyššiu čítanosť? Nemalo by mi skôr záležať na kvalite obsahu? Veď potom sa úspech dostaví automaticky. Povedal kto? Algoritmus? Ten sa vám pekne vysmeje.

Keby ste vedeli, koľko odpadu ste už na internete skonzumovali a koľko voľne dostupných klenotov ste prepásli a ani sa k nim nikdy nedostanete, boli by ste možno smutní. A možno nie, ja neviem, akí ste. Algoritmus áno. No toto nie je o algoritmoch. Ale ak by začala robiť (a vraj už aj robí) umelá inteligencia rap, mala by sa volať Algorytmus. A každému by rapovala na mieru ušité slohy. To by bola dokonale desivá nádhera. Už to počujem.. Moje meno je Algorytmus – TEMERAF – ja som ten najlepší vírus – TEMERAF.

Trpezlivosť ruže prináša. To vám len pripomínam, ak by ste už chceli aspoň začať tušiť, o čom je tento článok. Trpezlivosť… to „trp“ na začiatku tam určite nie je náhodou. Tak, tak, trpezlivo trpte. Ja si tam vopchám „e“ a bude z toho trepte. Ja budem trepať, vy trpieť. Hádam to nevzdáte, keď ste sa dostali až sem, do desatiny tohto úmorného fejktónu… jasné, trepem, pokojne čítajte ďalej, už sme niekde v polovici.

Apropo, keď sme pri tej polovici. V povolebnom štúdiu na Markíze sa udiala mimoriadna vec, ktorá celkom neprávom ostala nepovšimnutá. Totiž, konečne sa vyriešil večný problém takzvanej väčšej polovice. Niekto tam totiž spomenul, že obaja kandidáti na prezidenta získali prakticky polovicu hlasov. Takže ak tomu správne rozumiem, väčšia polovica má hodnotu 53,12 percenta z celku, a tým pádom tá menšia má hodnotu 46,88 percenta z celku. Predpokladám však, že to nakoniec zľudovie a väčšej polovici sa bude hovoriť Pelleho polka (nemýliť si s oslavným tancom „toho“ futbalistu) a tej menšej Ivanova manželka (polovička, chápete). A keď už sme pri tom chrápaní (viem, že nie sme, ale vlastne už teraz sme), tak to je hádam jediná téma, na ktorú by som asi nebol schopný nič dostatočne interesantné zosmoliť. Preto túto nízku tému prenecháme „snoringológom“ a už sa k nej nebudeme vracať.

K čomu by sme sa neustále vracať ale mali, je smrť. Ako vraví známe latinské príslovie, Memento mori, čiže Pamätaj, že zomrieš. Aj vy ste si mysleli, že to znamená Pamätaj na smrť? Ja tiež, ale pamätaj na smrť je po latinsky Memento mortis. Chápem, že časté pripomínanie si vlastnej pominuteľnosti z tohto sveta môže mať na časť smrteľníkov až úzkostný dopad, ale na druhej strane tým, že ju zo svojej mysle vytesníme, si nijako nepomôžeme. Preto je lepšie pozrieť sa jej priamo do očí a to, čo v jej očiach uvidíme, to sme my, presnejšie, naše svedomie. A čím ho máme čistejšie, tým aj Zubatá viac naberá kontúry zvodnej dievčiny, tak ako v Jakubiskovej Perinbabe.

Veď ako povedal docent Prádlo Nevešaj blahej pamäti, keď vychádzal z krčmy U kandelábru a nevychádzal z údivu z toho, čo si vypočul od svojich študentov –prvovoličov: Do neba alebo pekla nepôjdeme za to, čo sme volili, ale čo sme robili.“

Koniec.