Za slušné Košice!

Ako nám otec zvykol v detstve a dospievaní pripomenúť, Boh nám nedal desať odporúčaní, ale prikázaní. Takže nech sa páči, desať prikázaní, ako sa stať slušnejším obyvateľom našej košickej planéty.

1.

Zdraviť! Kurnikšopa, veď už len to slovo, započúvajte sa doňho. Áno, zdravie, bingo! Nepodceňujte to, pozdrav lieči. Uzdravme sa a zdravme sa. Buďme zdraví a pozdravení, zdravme a uzdravujme svojich blížnych. A nijaké zašmodrchané mrmlanie popod nos, ale poriadne, nahlas a zrozumiteľne.

Ako vraví porekadlo z čias dávno nedávnych – v meste, kde sa zdraví, zlepšujú sa mravy!

2.

Úsmev, prosím. Veď je to zadarmo. Tak načo trocháriť? Ak totiž zdravenie ozdravuje, tak pre úsmev to platí dvojnásobne. No vážne, môže byť niečo krajšie, ako keď sa na vás niekto usmeje? A keď sa niekto na vás usmeje na ulici? Niekto úplne cudzí? Dajte si tú námahu a predstavte si, ako kráčate mestom a všetci sa usmievajú. Utopická predstava, viem, ale aj keby ste počas prechádzky po Hlavnej ulici zbadali len desať usmievajúcich sa ľudí, verte, že by ste na to nikdy nezabudli. A že čo má úsmev so slušnosťou? Všetko.

3.

Nejazdi ako ľudoop, neparkuj ako ľudoop.

4.

Chápem, niekomu je nevoľno už len z tej predstavy. Ale na to si mal myslieť ešte predtým, než si si zadovážil toho roztomilého havkáča. Hovorím o tom magickom momente, keď navlečieš na svoju holú ruku vrecko a následne ňou uchopíš to… hovienko. Áno, človek svojím hmatom dokonale precíti akosť metabolického produktu a ak sa tomu pocitu príliš oddá, môže skončiť s traumou. Ale na to si mal myslieť skôr!

Niekto zbiera známky, niekto perá, niekto podpivníky, ale všetci psičkári by mali zbierať…

5.

Pre niekoho to bude možno úplná novinka, a práve preto to treba napísať. Čo je eskalátor, to asi viete. A vedeli ste, že tie pohyblivé schody (niekde len naklonená rovina) sú pri troche dobrej vôle dostatočne široké na to, aby sa vedľa seba zmestili dvaja ľudia? A že ak na eskalátore len stojíte, mali by ste stáť vpravo, aby vás niekto, kto sa z akýchkoľvek dôvodov ponáhľa (platí aj v prípade, že sa ponáhľa bezdôvodne), mohol bez zbytočného doprosovania sa obísť vľavo?

6.

Ľudkovia dobrí, dávajme prepitné. Okrem iného je to aj skvelé na precvičenie mozgových závitov. A ak vás nebolí zaokrúhliť euro osemdesiat na dve eurá, nemalo by vás bolieť ani zaokrúhlenie osemnástich eur na dvadsať. A to nehovorím o zaokrúhlení stoosemdesiatich.

Keď raz máš na to, aby si si za toľko objednal, určite máš aj na tých desať percent tringeltu.

7.

Netvárme sa, že nevidíme. Napríklad, keď niekto v noci leží na chodníku (ale pokojne aj na lavičke) a vonku je mínus desať, argument, že „sa nemal prechlastať do bezvedomia“, neobstojí. A keď už si nechceme špiniť naše ctené ručičky, upovedomme aspoň mestskú políciu.

8.

Držme dvere. Nie ako hluchý a zvnútra, ale keď chce niekto cez ne prejsť. Môžem všetkým mužom sľúbiť, že ak aj cudzej žene podržíte dvere, do pekla za to nepôjdete. Práveže ak ich nepodržíte, môžete sa ocitnúť v pekle progresívnej rovnoprávnosti už za tohto života. Ale pozor, nie je hanba podržať dvere ani mužom. Najmä ak sú starší. A dokonca mám aj jednu čerstvú novinku, dvere môže podržať prakticky ktokoľvek komukoľvek.

9.

Opäť dvere. V akom stave ste dvere našli, v takom stave ich aj nechávajte. Upresním to. Ak sú dvere zavreté a ja chcem vojsť dovnútra (respektíve von), tak ich najprv otvorím, prekročím prah a potom dvere zavriem. Naopak, ak má niekto dvere otvorené a ja nimi vojdem (respektíve vyjdem), tak tie dvere po prekročení prahu nezatváram. Ak ale nadobudnete dojem, že tie dvere by asi mali byť zavreté, tak sa pokojne môžete opýtať povolanej osoby, či nemáte tie dvere zavrieť.

Legenda hovorí, že domovník Zoltán Chabada nebol ani za svet schopný vyvetrať prízemie paneláka, lebo jeho proaktívna suseda pani Čvachtáková zakaždým, keď otvoril dvere aj na druhej strane, tie prvé zavrela.

10.

Rožky, rohlíky, pečivá. Keď ich kupujeme viac, vždy pri pokladni nahlásme ich počet, aby sa pani predavačka či pán predavač nemuseli obťažovať počtami. A vy, pani predavačky a páni predavači, verte svojim zákazníkom, že keď raz povedia, že ich majú vo vrecku dvanásť, tak ich je tam dvanásť.

Možno si to neuvedomujete, ale je to veľmi ponižujúce, keď si tie pečivká aj napriek ohlásenému počtu začnete preratúvať.

Takže, ctení Košičania, ako vraví klasik: „Slušne, ale ňe ľem raz. Bo furt!“