Ľuba Blaškovičová: Peter by bol zo súčasnosti a z krátkej pamäti ľudí sklamaný

KOŠICE – Herečka Ľuba Blaškovičová s manželom Petrom Raševom boli neodmysliteľnou súčasťou Nežnej revolúcie v roku 1989. Najmä charizmatický Peter bol hlavným tribúnom a moderátorom vtedajších demonštrácii v Košiciach. Jeho nezabudnuteľný hlas a prejav nás v tých revolučných dňoch všetkých spájali.

Peter Rašev už nie je medzi nami, ale jeho manželka Ľuba Blaškovičová 17. november prežíva stále aktívne. Stretli sme sa s ňou niekoľko dní pred výročím novembrových udalostí a porozprávali sa o tom, ako tieto udalosti vníma po toľkých rokoch a čo ju najviac mrzí. A tiež o odkaze samotného Novembra 1989.

Ako vnímate tento „deň“ po rokoch?

Ja ho mám stále v pamäti, ale akoby sa vytrácal z povedomia mnohých ľudí. Keď sa spýtate mladých, tak možno 20 zo 100 bude vedieť, čo dátum 17. november znamená. Chápem, že je to už tak dávno, to ako keby sa mňa v roku 1979 pýtali na 2. svetovú vojnu. Je to už ozaj história pre pamätníkov a žiaľ, tie udalosti sa odvtedy už rôzne modifikovali a v podaní rôznych ľudí sú úplne iné.

Aké zmeny vo vnímaní týchto udalostí vás prekvapili najviac?

Tí, ktorí trpia spomienkovým optimizmom, strašne menia históriu a vnímajú ju inak. Naraz zabudli, aký tu bol predtým totalitný režim, aká tu bola nesloboda, podpultový predaj, špicľovanie, udávanie… A spomínajú len na časť podľa nich pozitívnych vecí, ktoré heroizujú. A zľahčujú novembrové dni. Veď my sa pamätáme, že boli plné námestia, do ulíc vyšli státisíce ľudí a keď niekto tvrdí, že všetci títo ľudia sa mýlili, alebo sa dali zmanipulovať, tak je to strašné. Tá vôľa niečo zmeniť bola taká veľká, že vyhnala do ulíc i tých, ktorí si mysleli, že nikdy sa proti režimu nepostavia. Mrzí má tá krátka, selektívna pamäť ľudí.

Ako budete tráviť tohtoročný 17. november?

Už som si myslela, že účasť na nejakej akcii nostalgicky prenechám niekomu inému. Ale nás, novembrových aktivistov, je čoraz menej, a tak sa opäť aktívne zúčastním spomienkovej akcie, ktorá sa bude konať pri Dolnej bráne. Budem opäť na tribúne. Som presvedčená, že si tento deň musíme pripomínať. A treba objasňovať a vysvetľovať, čo boli hlavné novembrové požiadavky, čo sa splnilo, čo nie.  Aby nás neprevalcovali lživé interpretácie.

Aké to bolo, stáť na tribúne pred 34 rokmi pred niekoľkotisícovým davom?

Neboli sme s Petrom na tribúnach sami, ani prví. Malo to nejaký vývoj, pozadie. Nebyť tých, ktorí mali kontakty s Prahou, nebyť disentu, ktorý tu bol, tak neviem, ako by sa to vyvíjalo. Pravdepodobne by sa toho chytili študenti.

Čo si myslíte, ako by asi vnímal súčasnosť Peter?

Peter bol emotívnejší ako ja a zasiahlo by ho to ešte viac. On by toto neustál. Asi by jačal na tribúnach, ale určite by sa s tým nevyrovnal a neutiahol sa. Zrejme by sa s tým vyrovnával spôsobom, ktorý by sa mne nepáčil.

Máme ešte nádej?

Určite áno. Ten november ‘89 mal obrovský zmysel, že vytiahol ľudí do ulíc a že prekonali strach. A je úžasné, že ľudia sa vedia zomknúť, vedia byť k sebe slušní, empatickí a vnímaví. Stále máme takých ľudí medzi sebou, a to ma napĺňa nádejou.

Foto: MČ Košice-Staré Mesto (Novembrové čiernobiele)