75-ročná majsterka sveta Erika Mrázová: Súťažiť plánujem do stých narodenín

KOŠICE – Erika Mrázová je 75-ročná dôchodkyňa, ktorá sa rozhodla namiesto vyšívania doma v kresle lámať rekordy v plávaní Masters 25+ po celom svete. S Košickým Štandardom sa podelila o zážitky, skúsenosti a o svoje tajomstvo vitality v športe.

Kde sú vaše športové korene?

Začala som plávať už v piatich rokoch. Vyrastala som na kúpalisku Červená Hviezda. V rodine sme všetci športovci – otec futbalista, mama a sestra plavkyne. Bohužiaľ, keď som mala 15 rokov, zistili mi šelest na srdci a športovanie bolo od tej chvíle pre mňa tabu. Musela som s plávaním prestať.

Ako ste sa dostali k súťažnému plávaniu?

K plávaniu som sa vrátila v päťdesiatich rokoch. Prv sme váhali, či vôbec začať, ale potom som sa bola s mamou pozrieť v Prešove na preteky a videli sme, že tam je málo súťažiacich. Pomysleli sme si, že možno budeme mať šancu. Tak sme to predsa len vyskúšali a stali sa z nás majsterky Slovenska. Naša ďalšia súťaž bola v Maďarsku, kde sme získali zlaté medaily. A tak sa začala naša pretekárska cesta v plávaní. Prvý rok som absolvovala 11 pretekov. Páčilo sa nám to, lebo všade boli tanec, zábava a videli sme svet. Mama začala teda pretekať v sedemdesiatke až do roku 2015, keď v septembri zomrela. Bola majsterkou sveta, keď mala 80 a neskôr 85 rokov.

Zúčastnili ste sa aj majstrovstiev sveta a Európy?

Keď som mala 52 rokov, zúčastnila som sa majstrovstiev sveta v Mníchove. Mama bola 9 v poradí, ja 13. Bolo tam veľa účastníkov. Tu som ešte neplávala s tými najlepšími. V Amerike, v San Franciscu, som bola vždy jedenásta. Ale mala som dobrý čas, lepší ako zamlada. Potom v Eindhovene v Holandsku (2013), to som mala 65, boli majstrovstvá Európy. A vtedy som získala dve bronzové medaily. V roku 2018som sa už ako 70-ročná zúčastnila pretekov v Kranj v Slovinsku, kde som skončila na 2. a 3. mieste.

Môžete nám opísať vaše zážitky z majstrovstiev sveta v Ríme a Japonsku?

V Ríme som sa stretla s nečakaným úspechom, keď som si odniesla dve bronzové medaily. Byť v Ríme bolo pre mňa veľkým zážitkom, keďže som bola najstaršia v kategórii. Mala som už 74 rokov. V Japonsku to bolo ešte náročnejšie. Tam som už ako 75-ročná musela o tie medaily naozaj bojovať, a napriek tomu som vyhrala 100 metrov aj 50 metrov prsia.

A potom, keď som mala plávať 200 metrov, tak deň predtým prišiel tajfún. 3 hodiny som išla pešo v daždi, vo vetre. Všetko bolo pozatvárané a jedlo som si kúpila len v takých malých potravinách. Na druhý deň som nevládala plávať a bola som len tretia.

Teraz vo februári boli majstrovstvá sveta v Katare, boli ste aj tam?

Áno, bola. Tam som už nemala konkurenciu. Dvojstovku som vyhrala, že moja súperka bola skoro 50 metrov za mnou. Môj čas bol 4:03 minúty, ona mala 4:43 min.

Necítite strach alebo obavy o svoje zdravie, keď idete do vody?

Vo vode sa cítim veľmi dobre. Aj keď nie som úplne fit, aj tak stále idem plávať. Voda je pre mňa miestom, kde neexistujú stres, bolesť, vek ani starosti, a to je pre mňa veľmi oslobodzujúce. Je to iný svet.

Aké máte ciele ako plavkyňa?

Chcem sa pokúsiť dosiahnuť storočnú vekovú hranicu v plávaní, a snáď sa dostať aj do finále medzi kategóriu 100+. Moja dcéra skoro omdlela, keď videla 90-ročné plavkyne, ktoré skákali do vody, takže stále mám motiváciu pokračovať až do vyššieho veku.

Ako často absolvujete tréningy a ako zvládate každodenné povinnosti?

Trénujem trikrát do týždňa, najčastejšie v pondelok, v stredu a piatok. Avšak nie vždy mi to vyjde, pretože občas pomáham starať sa o svojich dvoch malých vnukov. Okrem toho chodím aj do školy, kde sa učím po anglicky, aby som sa vedela lepšie dorozumieť na súťažiach. Chodím ešte na jogu a na pilates. Vraj to je dobré, keď človeka všetko bolí.

Aké je vaše tajomstvo dlhovekosti a vitality vo športe?

Musíte myslieť len pozitívne, byť veselá a nerobiť si starosti. Všetko sa dá vyriešiť. Lebo každý má nejaké starosti, nejaké ‚bogáre v hlave‘.