Braňo Mojsej junior: Politiku a hudbu by som nespájal

KOŠICE – Hudobník a príjemný partner na debatu Braňo Mojsej mladší má tohto roku za sebou zhruba 40 koncertov – s vlastnou kapelou, po boku známeho otca a aj ako akustické duo so snúbenicou. V rozhovore sme sa ho pýtali na tajomstvá muzikantskej alchýmie, čo všetko sa môže udiať počas živého vystúpenia a či je podľa neho v poriadku hrať pre politikov.

Pôsobíte naďalej v IT sektore?

Áno, popri hudbe stále pracujem aj v IT sektore, som tam už vyše piatich rokov. Je to miesto, kde sa takisto hudobne angažujem. Teraz sme napríklad mali teambuilding, kde som sa spolu s kolegami, ktorí takisto hrajú, postaral o hudobnú časť večera.

Vystupujete až v troch formáciách?

S kapelou a s otcom, niekedy akustická dvojka s otcom, alebo aj s bubeníkom na kachóne, s vlastnou kapelou bez otca, alebo ako akustické duo so snúbenicou. Deväťdesiat percent ideme otcove skladby, ktoré ľudia aj očakávajú. Hráme tiež skladbu V dome, ktorá vznikla ešte v čase reality show. Mám aj svoju tvorbu ako autor s vlastnou kapelou; tam máme viac prevzatých vecí a prispôsobujeme to tomu, či je to firemka, alebo koncert na námestí. Som rád, že ma otec podporuje a mojej tvorbe fandí. Teší sa, keď vidí, že po mojej pesničke je dopyt, natočí sa video a podobne.

Ste s vašou kapelou zaradení v nejakom štýle?

Tvorbu s otcom by som nazval poprock alebo melodický rock, hoci máme aj pieseň, ktorú by som označil za metal. Čo sa týka mojej vlastnej tvorby, robím pop. Singel Na krídlach má veľa samplov a moderných zvukov.

Prevažujú u vás firemné alebo iné akcie?

V decembri zvykne byť viac firemiek, ale z roka na rok je to iné. Mám pocit, že pred koronou bolo viac klubových koncertov, teraz robíme festivaly, napríklad streetfoodový festival. Minulý piatok som hral tu v kasíne (Aupark v Košiciach – pozn. red.). Vravím, že keď chodíme do kasína, hráme tam všetci – niekto hudbu, niekto ruletu (úsmev).

Dá sa vyčísliť, koľko koncertov ste tohto roku mali?

Môj hrubý odhad je – aj s otcom, aj keď hrám sám s kapelou – 40. Nie je to veľa ani málo, no reálne je to skoro každý víkend. Mal som aj mesiac voľna; keď sme so snúbenicou boli v očakávaní a chcel som byť pri tom, kapelu som trošku zabrzdil. V auguste sme však do toho hneď zase nabehli.

Je nejaké miesto, kde sa vám hrá lepšie ako inde? Máte obľúbenú lokalitu?

Snažím sa a chcem hrať čo najviac, preto idem – a bolo to tak aj počas covidu – aj po reštauráciách a podnikoch. Každé obdobie sa mi spája s nejakým miestom. V súčasnosti chodíme po celom Slovensku. Veľmi, veľmi rád mám Brno, kde sme boli s otcom dvakrát v Bobycentre na Slovenskej noci. Vďaka hraniu som videl miesta, kam by som inak nešiel, napríklad Čadcu alebo Kysucké Nové mesto. Rád spoznávam nové miesta a mentalitu ľudí tam, a tiež sa rád vraciam na tie staré. Vďaka hraniu som zažil a videl veľa vecí a dostanem sa do zákulisia, čo ma veľmi baví, pretože muzikantské prostredie mi bolo vždy veľmi blízke.

V Brne na vás chodia Slováci?

Odhadujem to pol na pol. Slovenskú noc organizujú Slováci a robia to pre slovenských interpretov a Slovákov žijúcich v Brne. Sú tam welcome drink, borovička aj bryndzové halušky pri bare. Možno aj preto je to také zaujímavé, že človek ide do inej krajiny, ale sú tam bryndzové halušky a všetky veci, ktoré máme tu.

Zavolal vás už aj niekto z politiky?

Zažil som pozvanie poslanca alebo kandidáta na starostu. S týmto vôbec nemám problém a asi by som nemal, ani keby ma zavolala politická strana. Išiel by som hrať pre ľudí. Politiku s hudbou by som vôbec nespájal. Bol som hrať kandidátom a či boli publikom voliči alebo náhodní okoloidúci, snažil som sa urobiť dobre svoju prácu a zabaviť ich. Prudko odsudzujem, ak to niekto odsudzuje. Som veľkým fanúšikom Paľa Haberu a Teamu, ktorí boli hrať Mečiarovi. Mal by som preto na nich zanevrieť? Pre niekoho je to aj živobytie. Ak by mal niekto nejakému politikov vymaľovať byt, nešiel by, lebo je to on?

Viete si predstaviť typ akcie, ktorý by ste odmietli?

S ocom i s kapelou fungujeme desať rokov, ale takto „z prvej“ mi nenapadá nič také, že by som niečo odmietol z princípu. Ak to bolo miesto, kde k nejakému, napríklad technickému problému došlo, určite by sme sa tomu v budúcnosti chceli vyhnúť.

Viacerí slovenskí umelci by sa určite nestratili ani v zahraničí, no hranice Slovenska neprekročia. Ako sa dá dostať do sveta, do svetových médií?

Celkovo ak do zahraničia, potom možno s anglickým textom, ale tiež to nie je záruka úspechu. Počul som veľa dobrých anglických skladieb, ktoré neprerazili. Musí to byť dobrá pesnička, ale to je podľa mňa len 30 – 40 percent úspechu. Nejakých 20 percent sú zvuk a producent, s ktorým človek spolupracuje. Ak je však kapela zárukou kvality a už má meno, ak niečo vydá, automaticky ju pustia v rádiu, lebo už prešla kvalitatívnou „bránou“. Zvyšok tvoria kontakt a možno to, či za človekom stojí vydavateľstvo. Naším cieľom je možno ešte viac uspieť v Čechách a využiť, že ľudia sa prídu pozrieť aj na otca. Niekedy čakajú, aké to bude, a potom si povedia: celkom dobré pesničky a celkom dobre to znie.

Robí sa to tak, že manažér kapely ide, osloví niekoho a ponúkne mu nahrávku?

V Čechách si ešte takéto oslovovanie predstaviť viem, ale čo sa týka cudzojazyčných médií… Keď k nám chodia veľké kapely a hľadajú predkapelu, rieši to lokálny organizátor. Niektoré sa potom hrdia, že bolo desať kandidátov a vybrali si práve nás. To by takisto mohla byť cesta, ale ako som spomínal, muselo by to byť v angličtine. To je však mimo našej ligy.

Čo si myslíte, prečo sa niektoré kapely ako U2 vyhýbajú strednej a východnej Európe?

V 90. rokoch hrali Bon Jovi na Strahove, kde prišlo len 20 000 ľudí. Viem, že z toho boli sklamaní a dlho sa Prahe vyhýbali. Po rokoch nakoniec prišli a už to bolo super. ACDC majú podmienku, že nejdú hrať pred publikum menšie ako 50 000 ľudí. Na Slovensku sa to, čo sa veľkých kapiel týka, zlepšuje. Sledujú naše agentúry a keď vidia, že tu už boli veľké mená, znamená to garanciu serióznosti. Možno majú svojich promotérov, ktorí všetko zabezpečujú a mimo overených miest nejdú vôbec, ťažko povedať. Bodaj by sme také problémy riešili aj my!

Sú kapely, ktoré stíhate počúvať popri svojej hudbe?

Jasné, mám svoje hudobné vzory a naša tvorba vzišla z nejakých koreňov, ktoré má každý gitarista a hudobník. Od kapiel, ktoré počúval, preberá prvky, ktoré sa prejavujú v jeho tvorbe. Nie je to kopírovanie, ale je normálne, že človek je ovplyvnený hudbou, ktorú počúva. Moja prvá dôležitá životná kapela bola Kiss s maskami.

Ako päťročné dieťa som doma videl cédečko a zaujal ma jeho vizuál. Textom som nerozumel; to bol potom ďalší level. Kľúčová kapela je pre mňa Bon Jovi, od nej viem hrať a spievať možno najviac. Mám rád starý hardrock, spolu so snúbenicou napríklad Whitesnake. Naj slovenská kapela je pre mňa Paľo Habera a Team, taký slovenský Bon Jovi, ktorému by sa asi podobal aj siluetou postavy. Od roku 2008 som nevynechal ani jedno turné, aj keď ho nerobia často. Mám rád aj Tublatanku. Máme super textárov, napríklad Vlada Krausa, ktorý je pre mňa textovým géniom. Otextoval i moju najnovšiu skladbu. Píše Adamovi Ďuricovi, Petrovi Bičovi… Takisto nie som žánrovo jednostranný. Veľmi sa mi napríklad páčil Rytmus so živou kapelou.

Čo najhoršie sa vám ako gitaristovi môže na pódiu stať?

Nie je veľmi príjemné, keď človek spieva v slovenčine a vypadne mu text. Človek má niektoré texty zafixované v podvedomí, lebo to hral veľakrát, všíma si iné veci a občas sa stane, že zabudne. Netreba sa z toho zosypať, ale obrátiť to na srandu, lebo aj ľudia to potom tak berú. Veľmi nepríjemné bolo, keď som mal problémy s vysielačkou na gitare. Keď neviete, či vám to bude hrať, strácate pevnú pôdu pod nohami. Stáva sa kadečo, no berieme to s humorom.

Najhoršia nočná mora na koncerte bola, keď vypadol prúd, čo sa stalo viackrát. Dokonca dva víkendy po sebe, takže som vravel, že kam prídeme, tam vypadne elektrina (smiech). Raz sme mali so stánkarmi rovnakú zásuvku na vianočných trhoch v Košiciach a neutiahla to. Spadlo to asi osemkrát. Potom sa to stalo v Trenčíne, keď navyše neostali zachované nastavenia. Z pohľadu publika sa mohlo zdať, že nevieme hrať, ale až tak sme za to nemohli. V jednom klube v Prešove vypadla elektrina a nastala totálna tma. Ľudia začali tlieskať, bubeník bubnovať a nakoniec bol z toho zážitok. Ľudia pozapínali mobily…

Prihodilo sa vám niečo neobyčajné zo strany divákov alebo organizátora?

Raz sme mali spoločnú šatňu s Iné kafe, čo bola takisto kapela môjho detstva. To bol dosť veľký zážitok… Ostanem pri tom (smiech). Ľudia sú kreatívni, vedia všeličo vymyslieť na privítanie. V obciach zvyknú byť veľmi starostliví a pohostinní. Len si niektorí organizátori neuvedomujú, že guláš je všade každý víkend (úsmev). Máme však z toho skôr srandu. Dokonca som si nášho gitaristu odfotil, keď na jednom podujatí jedol guláš dobrovoľne. V dobrom do seba rýpeme, vytvárame si stereotypy, z ktorých si robíme žarty a guláš je jeden z nich. Ak by som mal niečo odkázať organizátorom, určite by to bolo: Menej guláša, môže byť aj fazuľovica! (smiech).

Na čo sa chystáte v najbližšej dobe?

V lete som vydával pieseň a videoklip Na krídlach, produkciu robil Domi Stoff z kapely King Shaolin. K desiatemu výročiu kapely sa chystám vydať EP, kde bude štyri – päť skladieb, doterajšia tvorba. Malo by to vyjsť na jeseň a uvedenie by malo byť spojené s oslavou desiatych narodenín kapely. Pôjde o skladby, ktoré som v priebehu piatich rokov vydal ako single, bude to na jednom nosiči. Aj keď dnes je to najmä o digitálnych platformách. Myslím si však, že každý hudobník by mal mať aj fyzický nosič.

Ako vnímate, že dnes si človek stiahne hudbu a nekúpi CD?

CD vnímam ako doplnok a možnosť prezentácie, ale ide to hlavne cez streamy. Ak si však kúpite CD, zároveň prispejete k tomu, aby mohlo vzniknúť niečo ďalšie. Podarilo sa mi stretnúť sa s mojím idolom, Bon Joviho gitaristom Richiem Samborom a podpísal mi CD. Ak by som ho mal len na streame, podpísal by mi displej? Je takisto iné ísť na živý koncert, ako to sledovať online.

Vaša prvá túra do hôr bola extrém, s Jankom Pribulom ste vyšliapali na tatranskú Bradavicu. Spomínate si na to ešte?

Ponuka prišla asi iba päť, šesť dní predtým. Janko najprv oslovil môjho otca, ktorý je známy neturista, alebo ako autoturista. Nevedel som, kam pôjdeme a čo to bude. Keď sme prechádzali nad prevismi, už som to ľutoval. Na vrchole to však bol zážitok na celý život. Janko je super človek, ako pred kamerou, tak mimo nej. Urobil mi domácu desiatu, čo bolo veľmi príjemné. Ale keby som bol vedel, čo na mňa nachystali… Nebolo mi všetko jedno, ale dnes na to spomínam rád.

Inšpirovalo vás to aj k ďalším výpravám?

Zážitok som si šiel psychicky vyrovnať vyšliapaním z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso. Podobnú veľkú túru som odvtedy nemal. Chystal som sa, no keď človek napríklad po vystúpení nie je oddýchnutý, je to aj nebezpečné. Možno teraz dáme Popradské pleso s kočíkom, je to taká „mestská“ túra.

Potrebuje hudobník dobrú kondičku?

Určite! Kedysi som hral s káblom, teraz mám vysielačku. Nie som práve statický typ, behávam pomedzi publikum, skáčem a treba to uspievať. Keď hrám s otcom, viem sa aj viac „vyšalieť“, lebo mu spievam iba vokály. Keď spievam sólovo, kde mám štyri polhodinové vstupy, ak by som dva týždne predtým nespieval, trápil by som sa. Spieva sa mi lepšie, keď napríklad vystupujem v piatok a sobotu a v nedeľu si dám hlasový pokoj a doprajem dostatok spánku. Gitara má štyri a pol kila, cítim chrbát. Moji známi muzikanti, ktorí hrajú po celý život, po štyridsiatke hlásia problémy s krížami a bolí ich chrbtica. Snažím sa posilňovať svaly. Veľakrát mi dobre urobilo kardio, aby človek vládal s dychom. Aj vrcholoví speváci, ktorí sa venujú iba tomu, určite majú časť dňa vyhradenú fyzičke. Všimol som si to napríklad pri Paľovi Haberovi.

Ako znášate, že sa o vás rozpráva viac ako o bežných ľuďoch?

Otec je všade na Slovensku pojem a jeho imidž fakt pozná každý. Ja sa za takého známeho nepokladám, aj keď sa mi ľudia niekedy prihovoria v potravinách alebo na benzínke. Navštívil som viacero médií, no nepovažujem sa za celebritu. Ak je však možnosť, prezentujem sa so svojou tvorbou aj tam, pretože si myslím, že to k hudobnému svetu patrí.

Ako vnímate publicitu v súvislosti s vašimi blízkymi?

Od malička to beriem ako súčasť života. Otec bol stále známy, čo nám ovplyvňovalo aj osobný život; keď sme išli do McDonaldu, bol tam rad na podpis, a tak sme potom chodili len na McDrive. Na západe sa nám nestáva, aby sme na benzínke iba tak prešli a niekto sa s ním neodfotil. Vidím na ňom, že má toho niekedy dosť, ale vravím mu, že aj keď nemá náladu, patrí to k tomu, pofotiť sa po koncerte a porozprávať s ľuďmi. Ten človek ťa niekedy stretne iba raz v živote a keď ho niekde pošleš, bude ťa mať takto zapamätaného navždy.

Keď som bol menší, zažil som aj nepríjemné veci: mal som 14 alebo 15 rokov a novinári čakali pred školou alebo pred domom, čo nebolo najpríjemnejšie. No potom som si na otázky ohľadom mena zvykol. Ak sa ma niekto normálne a inteligentne opýta, inteligentne a normálne odpoviem. Bola pre mňa výzva popasovať sa s tým a dnes to beriem normálne.

Foto: FB Branislav Mojsej