Arcibiskup metropolita Bernard Bober: Náboženstvo sa nemá zneužívať na politické účely

KOŠICE – Na čelo Konferencie biskupov Slovenska zvolili Bernarda Bobera pred rokom. S Košickým Štandardom sa podelil o to, čo ho v súčasnosti v našej cirkvi teší a do akej miery by sa kňazi a biskupi mali vyjadrovať k témam rezonujúcim v spoločnosti, ale aj v slovenskej histórii. Upozornil tiež na túžbu po elitárstve, ktorú medzi kresťanmi zaznamenal.

Čo vám ako kňazovi na Slovensku robí v súčasnosti osobitnú radosť a z čoho máte u našich veriacich a kňazov dobrý pocit?

Vidím okolo seba väčšiu zomknutosť medzi ľuďmi, ochotu pomôcť tým, ktorí sa ocitli v núdzi. Mám na mysli najmä posledné udalosti po zemetrasení na východe Slovenska. Vnímal som, že kritické situácie, bolesť, strata istôt nás napokon vždy zblížia. Zrazu sa prevráti rebríček hodnôt a my si uvedomíme, čo je v živote podstatné. Prial by som si, aby sme si blízkosť a súcit vedeli prejavovať aj inokedy. Evokuje to tiež vo mne predstavu, že popraskané múry a narušená statika sa vlastne týkajú aj našich životov, nielen budov. Potrebujeme sa zahľadieť viac dovnútra, klásť si otázky spojené s našou vierou, existenciou, Cirkvou, spoločnosťou…Som rád, že naši bohoslovci mali možnosť otvoriť sa a prejaviť prijatie ukrajinským ženám s deťmi, ktoré boli ubytované v seminári. Práve ľudskosť a služba majú byť charakteristické črty kňazov, aj tých, čo sú vo formácii. Pápež nás vyzýva, aby sme sa zbavili klerikalizmu a opustili schémy, ktoré v iných vyvolávajú pocit nadradenosti. V tomto zmysle ma tešia správy, ktoré dostávam z viacerých farností, kde kňazi vytvárajú s veriacimi spoločenstvo, vychádzajú na perifériu, ktorou sú neraz aj naše rodiny či jednotlivci, čo stratili nádej, rozpadli sa im vzťahy, alebo zakúšajú akúkoľvek formu samoty. Spoločné kráčanie je cesta synodálnej Cirkvi.

Aká je doposiaľ vaša skúsenosť s pozíciou predsedu Konferencie biskupov Slovenska? Akým témam, činnosti a úlohám sa v súčasnosti venujete najviac?

Zhrnul by som svoje pôsobenie do niekoľkých slov – jednota, transparentnosť, prijatie, spolupráca a spoluzodpovednosť. Vyžaduje si to každodenné úsilie, ktorého plody niekedy nie sú hneď viditeľné. Verím však, že v nadväznosti na svojich predchodcov a v jednote so Svätým Otcom budem mať spolu s bratmi biskupmi svetlo a múdrosť, ako uskutočňovať tieto veľké slová.

Do akej miery by podľa vás malo veriacemu človekovi záležať na tom, akí ľudia nám vládnu? Z evanjelií sa zdá, že Ježiš sa politickej situácii v Izraeli – a to bolo v čase rímskej okupácie – veľmi nevenoval, skôr apeloval na srdce každého človeka. Nakoľko by nám politika mala ležať na srdci?

Politika je zodpovednosťou každého z nás. Pápež František dokonca hovorí, že „evanjelium má politický rozmer, ktorý spočíva v premene myslenia na sociálnu, dokonca náboženskú mentalitu ľudí“. Veriaci laici, muži a ženy, tvoria túto spoločnosť a je prirodzené, že ich miesto má byť aj v politike. Kňazi síce aktívne nevstupujú do politického diania, ale všetci ako kresťania máme poslanie byť pre našu spoločnosť soľou a svetlom. Svojimi rozhodnutiami, konaním a slovami sa podieľame, hoci možno nie každý priamym angažovaním v politike, na chode tejto krajiny. Ako kresťania máme veľkú zodpovednosť. Aktívne vytvárajme hodnoty a pozitívne vplývajme na dianie tam, kde sme. Dôležitú úlohu majú aj laické združenia a hnutia v Cirkvi. Je dobré, aby sa niektoré veci rozhýbali „zospodu“. Niekedy si všímam u kresťanov túžbu po elitárstve, je tu snaha presadiť ciele v duchu súťaživosti a bojovnosti. Kladiem si otázku, či sa tak dosahujú skutočne Ježišove ciele, alebo skôr vlastné ambície a predstavy, ktoré sa zaobaľujú do náboženskej rétoriky. Náboženstvo sa nemá zneužívať na politické účely.

Dlhodobo sa vedie polemika, či by sa kňazi mali alebo nemali vyjadrovať k politike a dianiu v krajine. Viacerým veriacim u nás hlas kňazov a biskupov chýba a potešilo by ich, ak by sa kriticky vyjadrili k vážnym kauzám a negatívnym javom v spoločnosti, čím by sa veriacich aj zastali. Aký je váš názor na túto otázku?

Máte pravdu, keď hovoríte, že Ježiš skôr apeloval na srdcia ľudí, ako na politickú situáciu. To je aj prvotným poslaním nás kňazov a biskupov. Sme v prvom rade pastieri. Azda nastal čas, keď je potrebné, aby veriaci ohlasovali najmä svojím životom, až potom slovami. Aj slovo kňaza či biskupa, ktoré zaznieva z kazateľnice či do médií, má byť len ozvenou života, ktorý mu predchádza. Rozumiem, že táto doba nás neraz stavia pred situácie, ktoré nás vyrušia, nútia nás zamyslieť sa a možno aj prehodnotiť naše postoje. Inokedy je potrebné reagovať. Ako biskupi sa vyjadríme vtedy, keď to vnímame ako užitočné pre lepšiu orientáciu veriacich alebo posilnenie jednoty v Cirkvi a vernosti Svätému Otcovi.

Viete si v blízkej budúcnosti predstaviť, že by cirkev u nás podporila konkrétneho kandidáta napríklad v prezidentských alebo parlamentných voľbách, ako je to napríklad v Čechách?

Každá situácia si vyžaduje inú odpoveď. Myslím si, že dôležitejšie je formovať svedomie človeka, aby sa vedel samostatne a zmysluplne podľa svojho presvedčenia aj rozhodovať. Formovať svedomie však neznamená ovládať ho. Pre Cirkev to možno znamená isté riziko, môžeme mať pocit, že strácame silu, ale ak sa dávame viesť Bohom, nemáme sa čoho báť.

Dostali kňazi na Slovensku od biskupov odporúčanie, ako, a či vôbec, majú na spoločenské témy, verejný život a prosby o vyjadrenia zo strany médií reagovať?

Kódex kánonického práva ponecháva isté veci v kompetencii jednotlivých biskupských konferencií. Jedna z takých je aj norma o vystupovaní klerikov v médiách, ktorú biskupi schválili v roku 2013. Biskupi majú svojho hovorcu, ktorý komunikuje za diecézu. Biskup však môže poveriť aj niektorého z kňazov, aby sa v istej odbornejšej veci vyjadril pre médiá. Ak teda kňaz vystupuje v médiách, potrebuje súhlas, najmä ak ide o veci, ktoré sú spojené s vierou a mravmi. Toto povolenie môže byť obmedzené na isté obdobie a časom ho ordinár môže zmeniť na trvalé.

Niektorí ľudia by chceli, aby sa cirkev vyjadrila k témam ako Slovenský štát a Jozef Tiso a ďalším. Myslíte si, že by bolo vhodné vysloviť postoj a názor cirkvi na niektoré udalosti alebo kauzy, aby Slovensko poznalo stanovisko cirkvi?

Historici skúmajú a vyhodnocujú dejinné udalosti. Dôležité je, aby sa fakty brali ako fakty a nepridávali sa k nim ideologické či inak podfarbené komentáre. Je ťažké hodnotiť minulosť z pohľadu súčasníka a chápem, že aj za vtedajších okolností bolo zložité objektívne vyhodnocovať veci. Pravdou však zostáva, že súčasťou historického diania na Slovensku bola aj Cirkev. Myslím si, že by sme ako Cirkev za niektoré udalosti mali vedieť niesť zodpovednosť, a aj sa ospravedlniť. Boli to zložité časy, ale skutočnosť, že sa ublížilo mnohým ľuďom a toľkí neprávom trpeli a zomreli, sa nedá vymazať.

Mnoho manželstiev sa končí rozchodom, nemálo párov sa tiež snaží o anuláciu manželstva. Ako tento problém vnímate a čo by mohlo pomôcť, aby mladí ľudia v manželstve vytrvali, prípadne aby zvážili uzavretie sobáša, ak je predpoklad, že zotrvať v manželstve nezvládnu?

Sme súčasťou sveta, ktorý prechádza zmenami. A tie vplývajú aj na dnešného človeka, veriaceho či neveriaceho. Potrebujeme ísť duchovne do hĺbky a formovať sa. Nielen vo viere, ale aj na ľudskej rovine. Neraz chýba celistvá formácia osoby. V tomto zmysle treba posilniť nielen blízku, ale aj vzdialenú prípravu do manželstva. A tá sa začína v rodine. Pandémia, ale i ďalšie faktory umocnili ľudskú krehkosť a do popredia vystúpili mnohé neduhy. Sprevádzajme sa navzájom, nezostávajme ľahostajní voči samote blížnych, posilňujme svoje psychické a fyzické zdravie a duchovnú rovnováhu. Anulácia je v poriadku, ak sú na to dôvody. Na to máme cirkevné súdy a právnikov, aby posúdili mnohé závažné skutočnosti. Sám pápež si prial, aby sa tento právny proces zjednodušil. Stále máme pred sebou veľa ľudí, ktorí trpia z vážnych príčin. Milosrdenstvo a blízkosť, opakuje aj pápež.

Ktoré postoje Svätého Otca vo vás osobitne rezonujú, a naopak – je niečo, v čom by naši biskupi so Svätým Otcom v súčasnosti polemizovali?

Nemyslím si, že je dôvod polemizovať so slovami Svätého Otca. Je to muž, ktorého vnímam ako proroka dnešných čias. Prišiel z inej kultúry, má odlišné skúsenosti, ktoré sú však pre dnešnú Cirkev veľkým obohatením. Pápež nás pozýva na vnútorné obrátenie, na pokorné a láskavé pristupovanie ku každému človeku. Len ak sa napojíme na Ducha Svätého a ako Cirkev sa otvoríme, nestratíme svoju misijnú identitu. Nesmierne sa teším, že tento Svätý Otec oživil synodálny proces v Cirkvi. Vo svojom pokročilom veku nestratil zmysel pre aktuálnosť a novosť, vedie dialóg a vie počúvať. Povedal by som, že by sme mali aj na Slovensku viac vziať na vedomie slová, ktoré nám zanechal vo svojich príhovoroch. Osobitne vo mne rezonujú slová o slobode, schopnosti nezameriavať sa v Cirkvi na seba, zanechať spiatočníckosť a rigidnú religiozitu. Myslím si, že k pápežovým slovám by sme sa mali vracať, aby sme sa ich učili pretaviť do života. Tvorivý duch, dialóg a prijatie sú cestou Cirkvi tretieho tisícročia.